Robo Kočan: Prial by som si v Poprade viac podnikov s komornými akciami

od | aug 14, 2023 | Inšpiratívny človek, Rodený Popradčan, Top | 0 komentárov

Popradský fotograf vysvetľuje, že  najdôležitejšie je prekonať prvotný neúspech a nezáujem. Dnes je Robo Kočan úspešný v komerčnej fotografii, ale uznanie si získal aj v tej výtvarnej. Popradčania ho poznajú tiež ako organizátora cestovateľských stretnutí. Jeho manželka založila umeleckú agentúru Bell Canto.

Organizujete cestovateľské stretnutia už vyše 15 rokov. Na popradské pomery je to naozaj úspešný projekt. Aký máte z toho pocit vy?

Trvá to už 17 alebo 18 rokov. Záleží, ako meriame úspešnosť. Ak nás zaujíma čas, tak áno, je to úspešné. Je to o výdrži, hlavne tej mojej. Robím to z týždňa na týždeň pol roka vkuse. Každý týždeň musím mať hosťa. Za tie roky mám však už dosť kontaktov na ľudí, pre ktorých je cestovanie životným štýlom. Viem, že keď sa im ozvem, budú mať niečo nové alebo spoločne vyberieme niečo staršie. Niekedy nikoho nezoženiem a odprezentujem niečo svoje. Tiež navštevujem iné cestovateľské festivaly. Prezentujem tam svoje cesty, ale zároveň si vyhliadnem, koho by som pozval. Na veľkých festivaloch sú cestovatelia so svojou prednáškou obmedzení na jednu hodinu. Ja im však dám možnosť prezentovať aj tri hodiny.

Ako ste s tým začali?

Chodil som na cestovateľské večery, ktoré organizoval kamarát u seba doma. Nekonalo sa to pravidelne, keď niekoho zaujímavého zohnal, zavolal ľudí. Niekedy prišlo desať, inokedy dvadsať ľudí, čo už bola dosť natlačená izba. Celé to bolo improvizované. Aj on už cítil, že ľudí je dosť. Začal to organizovať v kaviarni. Mal som potrebnú techniku na prezentovanie a ponúkol som mu spoluprácu. Časom sa naše predstavy začali líšiť, on od toho ustúpil a začal som to organizovať bez neho.

Pamätám si vás ešte v Groteske, neskôr ste prešli do Lahodností, ktoré sa medzičasom presťahovali do Spišskej Soboty. Kde budú cestovateľské stretnutia pokračovať?

Groteska bol až tretí alebo štvrtý podnik, kde som to robil. Od jesene sa tam pravdepodobne vrátim. Je to overený priestor. Zvažoval som aj iný priestor v meste. Pre mňa je ale podstatné, aby ľudia, ktorí prídu, mali komfort kaviarne. Aby si mohli dať čaj alebo koláč, porozprávať sa a je to aj podpora toho podniku. Sú ľudia, ktorí sa stretávajú iba na cestovateľských stretnutiach a povedia si, čo zažili za ten týždeň. Je to o komunite ľudí, ktorá si má čo povedať.

Vaše fotografie môžu Popradčania už roky vidieť v jednej z obchodných pasáži na námestí. Čo je to za projekt?

Pred mnohými rokmi mi napadlo, že by som mohol mať autorskú galériu. Avšak na Slovensku trh s výtvarným umením skoro neexistuje. Taktiež je v rámci výtvarného umenia fotografia u nás ešte stále považovaná za menejcennú oproti maľbe alebo soche. Finančne by to nebolo zaujímavé, bola by to skôr iba imidžová záležitosť. Navyše by som tam musel pravidelne sedieť alebo platiť človeka, ktorý by tam bol namiesto mňa. Rovnako aj nájmy za priestory mi pripadali vysoké.

V tom čase ma oslovil jeden zo spolumajiteľov tejto pasáže, či by som tam nevystavil nejaké fotografie. Dohodli sme sa, že budem vystavovať na hornom poschodí. V dolnej časti vystavoval fotografie ešte jeden cestovateľ, ktoré som potom tiež nahradil. Robieval som tam niekoľko rokov na prvého mája vernisáž s novými prácami. Časom to však bola pre mňa skôr záťaž. Asi som mal vydržať. Teraz ich obmieňam iba vtedy, ak potrebujem fotografie, ktoré sú v galérii, vystaviť niekde inde alebo tam vystavím obrazy niekoho iného. Čo tiež občas urobím.

Napadá vám, čo chýba popradskej kultúre?

Myslím si, že v Poprade nie je málo kultúry. Pred mnohými rokmi tu toho veľa nebolo. Bol tu Paťo (Pavel) Strážay, ktorý robil nezávislé koncerty v kníhkupectve Christiania a fungovalo aj mestské kultúrne centrum. Neskôr tu vzniklo niekoľko súkromných agentúr, ktoré sa venovali kultúre. Jednu z nich mala aj moja manželka. Venovala sa kultúre v regióne 25 rokov. Čiže za tie roky som nemal pocit, že by tu kultúra nebola.

Potom je otázkou, akú kultúru máme na mysli. Chýba mi tu kultúrnosť v kultúre. Nie som veľmi na hromadné akcie na námestí. Neobľubujem ani letné festivaly. Prial by som si v Poprade viacej malých podnikov s komornými akciami.

Aké je to živiť sa fotografiou?

Pekné (smiech). Je to aj náročné, ale každá profesia má svoje  pre a proti a svoju náročnosť. Je potrebné riešiť propagáciu, zviditeľniť sa a vybudovať si meno. Všetko je to o tom, že je treba vydržať. Človek musí prekonať prvé neúspechy a nezáujem. Dôležité je mať trpezlivosť a víziu, kam sa chceš dostať. Potom už iba ísť pomalými krokmi za tým. V rámci fotografie mám tri cesty. Venujem sa komerčnej fotografii, ktorá ma živí.

Potom mám výtvarnú fotografiu, ktorú som študoval, ale s tým sa uživiť veľmi neviem. Aj keď v posledných rokoch prichádza isté zadosťučinenie v podobe toho, že si občas nejaká galéria odkúpi moje obrazy do zbierky. Tretí smer, ktorý som si vymyslel, je niečo medzi tým. Sú to dekoratívne fotoobrazy do interiéru, robené na mieru. Je to originál, ktorý je prispôsobený motívom, veľkosťou a farebnosťou interiéru, kde to bude visieť.

Ako sa vám darí kombinovať umeleckú a komerčnú fotografiu?

Nie je to jednoduché. Keď som končil vysokú školu, mal som istú dilemu, a tiež som videl ľudí, ktorých zvalcovalo komerčné prostredie. Ak človek študuje umelecký smer, obzvlášť výtvarné umenie, ťažko sa tým uživí. Mal som obavy, ako to so mnou dopadne. Bál som sa, či budem vedieť robiť popri komerčnej fotografii ešte aj tú umeleckú. Je to náročné na čas, sú projekty na ktorých pracujem aj niekoľko rokov.

Iné je to na rezidenčných pobytoch. Je to pre umelca perfektné obdobie. Človek má čistú hlavu, nerieši dennodenné starosti, môže sa plne sústrediť na tvorbu a má to aj zaplatené. Takto som bol na niekoľkých zahraničných rezidenčných pobytoch, napríklad v USA, Anglicku, ale aj inde. Naposledy som bol takto celý máj pred dvoma rokmi v kultúrnoturistickom centre Hájovňa v Banskej Štiavnici.  Tvorenie je o myslení a kreativite. Ak ťa pohltí komerčný svet a vypadneš z toho umeleckého, je už ťažké sa vrátiť.

Fotíte rád aj priamo naše mesto?

Nie (smiech). Poprad nie je pre mňa nejako inšpiratívne mesto. Ešte tak Spišská Sobota. Ale nafotil a vytvoril som jednu sériu z Popradu a jeho mestských častí. Celkom sa mi to zapáčilo a netvrdím, že je táto séria ukončená. Oslovil ma majiteľ popradskej Grotesky, že by chcel odo mňa originálne fotografie Popradu a jeho mestských častí do kaviarne. Bola to pre mňa výzva, akú som doteraz nedostal, a tak som začal uvažovať, ako by som urobil sériu fotoobrazov, s ktorými by som bol spokojný. Nakoniec som vytvoril vrstvené a v počítači manipulované zábery jednotlivých mestských častí Popradu. K tomu mi ešte napadlo osloviť popradských básnikov, aby si každý vybral jednu fotografiu, ku ktorej urobí verš, čo je názov každého fotoobrazu. Takto vznikli jedinečné diela, ktoré môžu návštevníci kaviarne Groteska vidieť iba tam.

Kde sú najlepšie miesta na fotenie Popradu?

Nehovorím, že je to najlepšie miesto, ale Spišská Sobota má veľmi príjemné a vizuálne pekné zákutia. Pre mňa sú zaujímavé staré uličky a okolie dominanty takýchto miest, čo je väčšinou kostol. U nás sú to tri alebo štyri zaujímavé pohľady a to je všetko. Nie je to také, ako napríklad v Banskej Štiavnici, kde sa môžem túlať týždeň a nafotím veľa materiálu.

Pracujete teraz na nejakom projekte, ktorý budú môcť vidieť Popradčania?

Mám rozrobené projekty, ale v Poprade zatiaľ nemám dohodnutý žiaden priestor ani termín. Nedávno som však otváral výstavu v neďalekom Zakopanom v Galeria Antoniego Rząsy s názvom Príbehy v depozitároch.