Ponúka veselosť a uvoľnenie. Strážske divadlo hráva už viac ako storočie

od | okt 3, 2023 | Inšpiratívny projekt, Rodený Popradčan | 0 komentárov

Bolo to pred viac ako 100 rokmi. Na radnici v Strážach pod Tatrami prvýkrát oficiálne vystúpilo Strážske ochotnícke divadlo. Vystúpenie malo veľký úspech. A ten sa opakuje až podnes. V mnohých dedinách si fašiangy bez hereckých výkonov Strážanov ani nevedia predstaviť. Za úspechom divadla stojí jednoduché pravidlo – pri každom jednom predstavení sa musia baviť v prvom rade samotní herci.

Strážovskí ochotníci začali svoje hry nacvičovať dokonca oveľa skôr ako sa datuje oficiálny vznik divadla (divadlo v nemeckom jazyku vzniklo v roku 1896). Prvé predstavenia pre radosť vtedajších slovenských spoluobyvateľov (početnú skupinu vtedy tvorili nemeckí Strážania) hrávali na ihriskách alebo počas jarmokov. Oficiálne Strážske ochotnícke divadlo začalo pôsobiť v slovenskom jazyku v roku 1919, a to hrou Kamenný chodníček.

Radosť a nadšenie z hrania je v tejto mestskej časti dedičná. Ochotnícke divadlo prečkalo napríklad i ťažké vojnové roky a iné nepriazne. Malo šťastie, že za ním vždy stál ochotný a aktívny Strážan, ktorý si divadlo vzal za svoje.  V posledných rokoch je to konkrétne Rudolf Kubus, herec a režisér divadla, jeho predchodcami boli napríklad zakladateľ Július Maličký, pán Repiščák, pani Hoššová a pán Šulík, na ktorých s vďačnosťou spomína. 

V roku 2000 sa Strážske divadlo transformovalo na divadlo Ozvena o.z. Sezónu začína spravidla v januári, na fašiangy. Každý rok si herci nacvičia novú hru a počas približne štyroch mesiacov absolvujú pätnásť, niekedy aj dvadsať predstavení po okolitých obciach. Tento počet je obdivuhodný, vystupujú prakticky každý víkend. „Darí sa nám každoročne vypredať Dom kultúry v Poprade aj dvakrát po sebe. V jednej dedine dokonca na vystúpenie prichádzajú ľudia s vlastnými stoličkami, aby si mali kde sadnúť. Som rád za našich divákov, lebo sa vedia baviť,“ usmieva sa Rudolf Kubus. 

Tento rok vystupovali v Dome kultúry v Poprade vo februári. Tesne pred začiatkom sa do budovy hrnuli ľudia v elegantnom oblečení, rozradostení, pripravení oddať sa divadelnému zážitku v podaní ochotníkov – neprofesionálov, ktorí sa divadlu venujú vo voľnom čase. Počas predstavenia vládla v sále veselá nálada, cez prestávky bolo vidieť rozjarené tváre. Čo podľa Rudolfa znamená divadlo pre také mesto ako je Poprad? „Divadlo je úžasné v tom, že je to únik. Ľudia, ktorí chcú zažiť uvoľnenie, odísť zo stereotypu, vypnúť hlavu, prídu k nám.“

Nesúhlasí s tvrdením, že náladu tvorí publikum, je presvedčený, že všetko je v rukách hercov: „Svojim hercom hovorievam: zapamätajte si jedinú vec – vždy, keď idete na pľac, musíte vo vnútri cítiť, že sa teraz chcete hrať a je vám pri tom fajn. Nesmiete mať strach. A druhé pravidlo je – nikto nevie, ako to má byť. Ak niečo breptnete, nikto nevie, či to tam patrí. Je to taká absolútna sloboda, tá sa potom prenáša na ľudí a oni to cítia.“

Skúšky mávajú v zimných mesiacoch večer. Vyčlenené sú na to dve hodiny, mnohokrát sa však zdržia aj oveľa dlhšie. Odmenou za vystúpenia sú im pritom len káva a obložený chlebíček: „Motivácia pri ochotníckom divadle je o tom, že my sa ideme zabaviť. Povieme si –  nacvičme si niečo, zasmejeme sa. Sme dobrá partia a baví nás to,“ približuje Rudolf a dopĺňa: „Ja sa na pódiu cítim najlepšie, keď sa herci zabávajú – ale tak úprimne, keď do toho dajú dušu, svoje vnútro.“

Divadlo Ozvena je zamerané na hranie klasiky. Inšpirujú sa dielami národných dejateľov, prípadne spisovateľov, ktorí dobre poznali slovenskú dušu. Ďalšou podmienkou je, že musí ísť o veselohru. Na pódiách sú tak diváci svedkami divadelných výjavov, ktoré sú metaforou aj na dnešné časy. Za výberom hry stojí režisér – Rudolf, ktorý potom aj premyslí, ako by sa jednotlivé postavy mohli rozdeliť medzi ochotníkov. Stáva sa však, že niekedy vymení postavy aj týždeň pred premiérou: „Niekedy cítim, že nie sme zladení, že niekomu sadne iné postava lepšie, tak to vymeníme,“ necháva nazrieť „do kuchyne“ a dodáva: „Režisér je na to, aby v hercovi našiel to, čo mu pomôže rozviť sa.“

Okrem hrania v okolitých mestách a dedinách mávajú aj vystúpenia pre školy. Hoci cítia, že najpočetnejšia cieľová skupina sú ľudia od štyridsať rokov, búrlivý potlesk zažili aj od stredoškolákov. A niekedy prichádza aj z nečakaných miest: „Keď je po predstavení, keď všetko utíchne, občas počujem aj potlesk zhora, od našich hercov, ktorí už nie sú medzi nami,“ uzatvára Rudolf.