Ivana Mlynárová: Bola by škoda nevyužiť poklopy kanálov na vytvorenie pouličnej galérie

od | nov 8, 2023 | Inšpiratívny človek, Top | 0 komentárov

Umelkyňa Ivana Mlynárová zo Šváboviec sa okrem iných projektov zameriava aj na prekvapivú oblasť – poklopy kanalizácií na rôznych miestach po svete. Túto tematiku zobrazila vo viacerých svojich prácach a plánuje ju posunúť ďalej. Jej všestranné umelecké skúsenosti a zamerania jej pomáhajú pri realizácii akéhokoľvek projektu, napríklad aj pri spájaní mladých ľudí smädných po umení.

Ako vznikla myšlienka zobrazovať kanalizačné poklopy v tvojej tvorbe?

Zrodila sa na jednom umeleckom workshope v Martine, v ktorom sme mali zapojiť prvky tohto mesta do koncového výtvoru. V ten deň práve pršalo a ja som sa niesla naprieč Martinom bez dáždnika, takže som sa pozerala prevažne do zeme. Vtedy som dostala nápad zamerať sa na poklopy a na ich umiestnenie na mape.

Fotila som si ich na telefón so zapnutou lokalizáciou, takže neskôr som fotky mohla bez problémov dosadiť do mapy a pracovať s nimi v celku. Okrem malej tlačenej brožúrky – „zinu“ – z toho vznikla veľká 1,5- x 5-metrová mozaika poklopov doplňovaná ústrižkami lokalít a uvedení z databáz daných poklopov. Táto práca bola vystavená v Turčianskej galérii v Martine na výstave pod názvom Pamäť Turca, ktorú organizovalo Národné osvetové centrum. Neskôr sa táto mozaika premiestnila z Martina do Bratislavy, do Domu kultúry, priamo do Národného osvetového centra, kde bola taktiež vystavená.

Poklopy sa v tvojich prácach objavujú častejšie, je to tak?

Áno, môj vzťah s touto ideou sa prehĺbil, keď som sa dozvedela jeden pozoruhodný fakt. Dostala sa ku mne informácia, že môj pra-pra-pra-dedo vlastnil a viedol železiarsku firmu v Spišskej Novej Vsi, ktorá vznikla v roku 1869 a fungovala 106 rokov. Okrem iných odliatkov zo železa robili práve aj poklopy. Zo všetkých poklopov, ktoré lemovali Spišskú Novú Ves, sa zachovali do dnešnej doby len dva originálne.

Neskôr, po hlbšom bádaní, sa začali objavovať zaujímavejšie zistenia. Získala som dva staré zápisníky, kde si majitelia, moja dávna rodina, zapisovali informácie o riadení firmy a o jej výnosoch. Zo zápisníkov vyplýva, že ich prevádzka bola znárodnená a v roku 1975 zatvorená. Celú vec som začala riešiť s mestom, ktoré taktiež prejavilo záujem o danú tému. Zistilo sa, že na dobu, v ktorej boli vytvorené, mali nadčasový spôsob uzamykacieho systému, ktorý je dnes štandardom, ale vtedy dávno bol novinkou. Samozrejme, moje bádanie a spolupráca s mestom Spišská Nová Ves pokračuje aj naďalej a verím, že o ďalšie zistenia budem vedieť oprieť aj svoje budúce práce.

Foto: Ivana Mlynárová

Využila si tieto zistenia v nejakej zo svojich vysokoškolských prác?

Na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave som jeden rok študovala fotografiu. Aj tu som si za výstup semestrálnej práce zvolila kanalizačné poklopy. Prostredníctvom kyanotypie som vytvorila päť dizajnov poklopov na biele plachty. Jednalo sa o dizajn originálneho poklopu z dielne spomínanej spišskonovoveskej firmy a štyri moje vlastné dizajny. Jeden z nich vychádzal z originálneho poklopu, ktorý som doplnila o vlastnú realizáciu.

Pri zafarbovaní poklopov som ostala aj naďalej. Pri cestách naprieč svetom si rozširujem zbierku poklopov odtlačených na papier mastným pastelom. Už teraz má viac než 200 odtlačkov na rôznych formátoch.

Páči sa mi, ako má každé mesto iný dizajn, iné nápisy, iné využitie. V Gruzínsku boli niektoré poklopy dokonca využité na reklamu telekomunikačnej firmy, ktorá zjavne pomáhala pri financovaní ich výroby.  

Túto „odtláčaciu-obkreslovaciu“ metódu som využila aj pri tvorení diela na umeleckú výstavu Rozptyl  v Bratislave, na ktorej sme spolu s mojím snúbencom Oliverom Beťkom vytvorili kolaboratívnu priestorovú inštaláciu. Vyhotovila som 35-metrovú rolku zobrazujúcu poklopy naprieč Bratislavou. Rolku sme rozprestreli a natiahli do priestoru a na okenice vo výklenku. Dielo bolo doplnené Oliverovou abstraktnou básňou, ktorú zostavil len zo slov a slabík na poklopoch odtlačených na rolke. Okrem toho sme vytvorili aj sprievodné video, ktoré sa dá nájsť na YouTube pod názvom „35 metrov bratislavy“.

Ako by si si predstavovala ďalekú budúcnosť tejto idey?

Chcela by som presadiť myšlienku vytvoriť čosi ako pouličné galérie s dlhodobou výstavou, ktoré by presahovali pokojne aj dekády. Samozrejme, umenie by bolo manifestované na samotných poklopoch naprieč mestami.

Išlo by o prácu viacerých umelcov, ktorí by vytvorili dizajny poklopov a ktoré by následne boli zasadené do zeme. Oživiť mesto zakrytými dierami v zemi sa mi zdá ako skvelá myšlienka. Je škoda, že farebné sú len menšie poklopy na plyn alebo vodu. Rada by som videla mesto žiariť vo farebných dizajnoch poklopov, ktoré by sa pokojne vedeli farebne upravovať aj po odliatí. Samozrejme, je to zatiaľ len myšlienka, s ktorou by muselo súhlasiť samotné mesto.

Plánuješ sa niekedy zamerať aj na popradské poklopy?

Rozhodne áno. Nielen Bratislava, Martin alebo Florencia sa dokážu pýšiť jedinečnými kanalizačnými poklopmi, ale samozrejme aj Poprad. Ešte presne neviem, do akého budúceho diela a akou formou by som ich zahrnula. Podstatné bude už len to, že si po prečítaní tohto článku budú ľudia všímať železné pozemné nádhery viac.

A teraz viac o tebe. Kedy sa začalo tvoje nadšenie pre umenie?

Do Popradu som začala chodiť až na osemročné gymnázium na Kukučínovej ulici. V tomto období som navštevovala aj základnú umeleckú školu, kde ma učila Ina Dunajová, ku ktorej som potom neskôr začala chodiť aj na výtvarný ateliér.

Musím povedať, že už od samého narodenia som mala k umeleckému mysleniu veľmi blízko, veď napokon, ma k tomu viedli moji rodičia. Ako malá som si vytvárala a dizajnovala malé priestorové makety, čo teraz považujem za nejaký dávny zrod nadšenia pre scénografiu. Vždy ma fascinovali farby a vplývala na mňa estetickosť a jedinečnosť predmetov v mojom okolí. Nemôžem však nepodotknúť to, že bez pomoci pani Dunajovej by sa moja tvorivosť možno nemanifestovala až do takejto šírky.

Foto: Ivana Mlynárová

Kedy najradšej tvoríš?

Tvorenie a samotné umenie chápem ako moje poslanie. Nedokážem si predstaviť čas, kedy by som netvorila. Tvorím do školy, tvorím pre seba, tvorím vo voľnom čase a tvorím aj keď nemám náladu na nič iné. Tvorím aj keď netvorím a netvorím len vtedy, keď spím. Paradoxne, najviac tvorím krátko predtým než netvorím, takže pred spaním. Vtedy plánujem, premýšľam nad materiálmi, farbami, umiestnením rozličných prvkov. Nedokážem uniknúť nápadom a už vôbec nedokážem utekať pred samotnou realizáciou. Som plná nápadov a nápady sú rozhodne plné mnou.

Po prvom semestri na Vysokej škole výtvarných umení som prehodnotila uplatnenie svojho potenciálu, a preto som zmenila odbor. Cítila som, že pre svoje naplnenie potrebujem odbor dostatočne stimulujúci vo viacerých médiách naraz. Preto som sa prihlásila na prijímacie skúšky na odbor divadelná scénografia na Vysokej škole múzických umení taktiež v Bratislave. Zatiaľ som len na začiatku prvého ročníka, ale už teraz mám pocit, že za toto krátke obdobie som sa umelecky posunula viac ako v predchádzajúcom odbore. Nemôžem sa dočkať, kam ma ešte tento smer zavedie, a čo pri ňom budem schopná vytvoriť.

Máš rozbehnuté nejaké umelecké projekty, na ktorých aktívne pracuješ?

Počas štúdia na „fotke“ sme s mojou spolužiačkou Anetou Hradilovou cítili frustráciu pre nedostatok prepojenia odborov na škole. Vytvorili sme vlastný projekt, ktorý nazývame SMÄD. SMÄD sú kreatívne večery, na ktoré pozývame ľudí z nášho okolia. Počas týchto akcií všetci spoločne maľujú, kreslia, „čarbajú“ na jedno spoločné plátno alebo pod jednou myšlienkou vytvárajú jedno spoločné dielo. Na každý smäd si vymyslíme unikátnu formu tvorenia alebo pozveme jedinečného hosťa, ktorý nám ukáže svoje zameranie alebo nás, formou workshopu, naučí robiť zaujímavé umelecké kúsky. Zadanie jedného večera bolo napríklad vytváranie vlastných hudobných nástrojov alebo ďalší raz sme odtláčali prírodu na dlhý papier, z čoho vznikli zaujímavé farebné vzory.

Foto: Ivana Mlynárová

Myšlienkou projektu je snaha o prepojenie komunít umelcov, ale aj ne-umelcov v Bratislave. Tiež sa snažíme umožniť každému zo zúčastnených uvoľniť sa prostredníctvom tvorenia. Priali sme si, aby každý nechal svoje vnútorné dieťa tancovať na vrchole pastelky, alebo iného výtvarného prvku, bez tlaku z tvorby a najmä z výsledku. Tvorenie pre radosť a relaxáciu.

Túto myšlienku sa nám podarilo dostať medzi mladých ľudí, za čo sme veľmi vďačné. Boli sme súčasťou festivalu Tehláreň, ktorý sa tento rok konal v opustenom martinskom pivovare Martiner. V priebehu dvoch dní sa zúčastnilo množstvo ľudí a spolu sme vytvorili obrovskú pomaľovanú plachtu doplnenú o prívesky z korálok. Postupne sa nám črtajú nové spolupráce s galériami, kaviarňami a festivalmi, takže sa nemôžeme dočkať výsledkov vytrvalej práce, ktorá je poháňaná smädom po umení!

Premýšľali ste nad konaním akcie Smäd aj v Poprade?

Táto myšlienka je veľmi vábivá, premýšľali sme. Musíme ale najprv spraviť menší prieskum záujmu, či by sa tento projekt vôbec oplatilo organizovať aj v Poprade. Sama si ale myslím, že sa v Poprade nájde dostatok „smädných“ ľudí, ktorí by sa chceli spoločne kreatívne odreagovať a meditovať cez plátno.