V roku 2021 Národná cena za dizajn zamierila pod Tatry. Konkrétne firme Javorina, ktorá je výrobcom prémiového nadčasového nábytku. K tomuto úspechu ju doviedol Popradčan Leo Čellar, ktorý bol dlhé roky jej hlavným dizajnérom aj inžinierom. Hovorí, že mal šťastie na dobrých zákazníkov s podobným vkusom a aj ich spätné väzby ho pri práci posúvali. V rozhovore predstavuje, ako sa pasoval s nezdarmi pri znovuoživení Javoriny a popisuje, ako sa dostal podtatranský nábytok k svetoznámej hviezde.
Aká bola cesta Javoriny, a aj vaša cesta, k dizajnu? Našla som o vás informáciu, že ste študovali na Slovenskej poľnohospodárskej univerzite v Nitre, čo sa mi javí ako dosť vzdialené dizajnu.
Študoval som dve školy – poľnohospodársku univerzitu v Nitre a Karlovu univerzitu v Prahe. Osem rokov som pracoval vo výskume v oblasti biotechnológie. Po roku 1990 som v tomto sektore založil vlastnú firmu, čo som však nakoniec nechal. Zamestnal som sa v jednej holandskej obchodnej spoločnosti, kde to šlo veľmi dobre, ale na konci roka všetko, čo som mohol chytiť do ruky, bola „výsledovka“ o zisku. A to bolo pre mňa málo.
Našťastie sme robili aj s drevom, ktoré sme vyvážali do Francúzska. Hľadali sme miesto, kde by sme ho mohli sušiť a jednoducho upravovať. Možnosti sme našli v Javorine v Spišskej Belej, čo bolo v tom momente upadajúce výrobné družstvo, ktoré zničilo tzv. transformačný zákon. S partnerom z Holandska sme vyplatili dlhy a skúsili sme tam zaviesť našu výrobu.
Po pár mesiacoch sa západným Francúzskom prehnala víchrica, spadli milióny kubíkov bukových lesov a trh zo dňa na deň skolaboval. Takže naša vízia sa prepadla a museli sme začať od znova.
Najprv sme rozmýšľali, že zatvoríme, ale bolo nám ľúto prepustiť ľudí. Rozhodli sme sa pre subdodávky, našli sme odberateľov, ktorým sme dodávali poloprodukty, napríklad zásuvky, nohy z nábytku, pláty stolov a podobne. A to síce nejaký čas išlo, ale stále štýlom „brzda-plyn“ – keď potrebovali, tlačili nás, aby sme prijímali ľudí, ale vedeli tiež zo dňa na deň povedať, že majú plné sklady a nepotrebujú ďalšie výrobky.
V istej chvíli nás to prestalo baviť a povedali sme si – no dobre, tak skúsime náš vlastný nábytok. A od tohto momentu začala súčasná cesta Javoriny.
S nadčasovým dizajnom nábytku ste začali už v 90. rokoch, čo bolo na tie časy pomerne prelomové. Ako ste prišli k rozhodnutiu vydať sa práve touto cestou?
Bola to z núdze cnosť (úsmev). V rokoch, keď sme začínali, vôbec nebolo toľko dizajnérov ako dnes a už vôbec nie takých, ktorých by sme poznali a o ktorých by sme sa mohli oprieť, pretože sme nemali vo výrobe nábytku žiadnu históriu. Rozhodli sme sa, že začneme od nuly. Vybral som sa do Holandska do obchodných domov a popozeral som sa, čo tam letí (úsmev).
Takže ste to začali stavať úplne „od podlahy“.
Jedno, čo sme sa vedeli, bolo, že budeme spracovávať dub. Je to síce náročná drevina, ale dá sa povedať, že pretrváva roky. A povedali sme si, že chceme zapadnúť do západoeurópskeho sektora, kde bol dubový nábytok celkom častý.
Najprv sme však museli získať profesionálne znalosti, ako sa dub spracováva, čo nebolo jednoduché, ale po určitom čase sme to zvládali.
Prvý nábytok bol silne inšpirovaný tým, čo sme videli v Holandsku. A tak sa zrodil pre Slovensko pomerne výnimočný modelový rad, ktorý sa volal DIRECT. Bol veľmi čistý, jednoduchý, čo sa vtedy u nás ešte veľmi nenosilo.
Postel SOFT, dizajnoval Leo Čellar. Foto: Javorina
Kedy ste začali dizajnovať vy?
Hneď, keď sme sa rozhodli začať vyrábať nábytok. Ako som povedal, bola to z núdze cnosť. Niežeby som mal nejaké ambície, ale nemali sme nikoho, kto by nám niečo kvalitné navrhol. Zaujímavým faktom však je, že prvý nábytok som vyrobil ešte keď som bol študent na vysokej škole v garáži, s malou cirkulárkou. A dodnes sa zaň nehanbím.
Zaujímavé na vás je aj to, že v Javorine ste boli hlavným dizajnérom, ale zároveň aj hlavným inžinierom a nastavovali ste procesy výroby.
Musím povedať, že som bol veľmi privilegovaný tým, že čo som si vymyslel, to som si aj schválil a to som si vyrobil. Pre dizajnéra je to úžasná výhoda, pretože je mnoho dobrých dizajnérov, ktorí túto možnosť nemajú a musia sa uchádzať o priazeň výrobcov.
Na to, aby sme mohli nové modely vedeli vyrobiť, som musel poznať aj výrobné procesy. A keďže som viedol firmu, bolo prirodzené, že po tých rokoch sa na mňa znalosti prilepili.
Na druhej strane, niekedy to bývalo aj obmedzujúce, lebo keď sme vyvíjali nový výrobok, v hlave mi už bežalo, z čoho ho vyrobíme, aký tam použijeme prírez a podobne. Takže už aj dimenzie a proporcie som prispôsoboval tomu, aký máme bežný materiál. Potom sa síce dosiahla ľahká vyrobiteľnosť, ale niekedy potrebujete aj rozlet a povedať si: teraz urobím niečo, čo sa mi len páči, bez ohľadu na to, ako ťažko sa to vyrába.
Čo vás baví viac – dizajnovanie alebo technológia?
Momentálne som už na dôchodku a pracujem už len na čiastočný úväzok, tak mi ostal ten dizajn (úsmev). Snažím sa venovať dizajnu a konštrukcii, ale stále tiež odovzdávam skúsenosti. Tie môžu pomôcť, pretože je faktom, že odbornosť v tejto oblasti sa nezískava po pár mesiacoch.
Ktorý z modelov je váš obľúbený a urobil vám najväčšiu radosť?
Televízna skrinka ULTRA, ktorá už prežila aspoň 15 rokov a podľa mňa je stále krásna.
Televízna skrinka ULTRA. Foto: Javorina
Kde získavate inšpiráciu?
Inšpirácia prichádza väčšinou po niektorej svetovej výstave, kde človek nasáva možnosti, detaily. V dizajne to funguje tak, že je len málo trendsetterov. Svetových dizajnérov by ste porátali na prstoch dvoch rúk, a tí ostatní sú v podstate často ich nasledovníci. Ale aj tam môže byť veľký rozdiel medzi kvalitou toho, kto nejaký trend sleduje, a toho, kto ho kopíruje.
My sme robili so silnými menami najmä zo Slovenska a Čiech – Tomáš Kráľ, Vrtiška a Žák, Lucie Koldová – tá je nie ďaleko špičky.
Javorina je tiež príznačná remeselnou výrobou, čo to znamená?
Práca s drevom je tu tisícročia, takže existujú nejaké štandardné postupy. Mnoho z nich sa dá nahradiť technológiami – robotizáciou a automatizáciou, robí sa to napríklad vo veľkoobjemovej výrobe. Ale do remeselných postupov vstupuje viac ľudská ruka – výrobky sa ručne pília, brúsia, tmelia. Drevo tiež treba vedieť dobre vysušiť, spracovať, obrúsiť, zlepiť a podobne. A keď tieto postupy dodržiavate, je to zárukou toho, že materiál prežije aj generácie.
V roku 2021 vyhrala Javorina Národnú cenu za dizajn, dokonca vo významnej kategórii – za dlhodobý hospodársky prínos v oblasti dizajnu. Ako ste zareflektovali toto ocenenie? Brali ste to ako vyvrcholenie vašej práce alebo ako „nakopnutie“ pokračovať v nej ďalej?
Samozrejme, človeka to poteší. Ale my sme nikdy nerobili dizajn preto, aby bol ocenený, ale aby bol dobrý. Tvorili sme výrobky, ktoré druhých potešia, a to je veľmi dôležité. Veci, ktoré prichádzali popritom, vnímam ako bočný produkt. Sme tomu radi, ale nebol to účel.
Dizajn je podľa mňa remeslo. Tým, že ho robíte, že sa mu venujete, že máte spätné väzby od zákazníkov, sa dá mnohému naučiť. Niektorí ho ponímajú ako umenie, ja ho beriem ako remeslo, ako službu. Ak sa dostanete do segmentu, v ktorom zákazník vie, čo chce, aj on sám vás ťahá nejakým smerom. My sme mali šťastie, že sme mali veľa dobrých zákazníkov s nám blízkym vkusom. A vyústilo to do toho, že sa zrodilo veľa pekných výrobkov.
Bolo aj nejaké ďalšie ocenenie, ktoré bolo pre vás veľmi hodnotné?
Nedávno ma veľmi potešilo, že sme sa zúčastnili veľkej prestížnej nemeckej súťaže (German Design Award 2024, pozn. red.), kde sme zvíťazili s posteľou Soft. A to považujem sa skutočne veľký počin a veľké ocenenie našej 20-ročnej práce.
Nábytok z Javoriny vraj vlastní aj Bono zo svetoznámej kapely U2. Ako sa to stalo?
V Írsku sme spolupracovali s jedným významným architektom – Jerrym O´Hoganom, ktorý mal vlastný showroom V Dubline, kam prišiel Bono a kúpil si niekoľko kusov z našej kolekcie. Samozrejme, Jerry hneď vzal telefón a volal nám, že Bono si kúpil náš stôl a ešte nejaké veci.
Aký je to pocit?
Veľmi dobrý (úsmev). Ale zase aj veľa iných osobností za tie roky kúpilo nábytok z Javoriny. Niekedy som aj prekvapený, že napríklad minister príde na našu stránku a objedná si. Samozrejme, že to poteší a poctí to.
Písací stolík DESK od Lea Čellara. Foto: Javorina
Mnohí si často prekvapene povedia, že aké úspechy má takáto menšia firma „z regiónu“.
Od regiónu to nezávisí, závisí to len od ľudí a od toho, ako sú zapálení pre vec.
Ako vidíte budúcnosť nábytku? Ako sa mení vkus ľudí?
Dnes je veľa mladých ľudí, ktorí sa starajú o ekológiu. Veľa ľudí si povie, že chce mať doma čistý, prírodný materiál, bez lepidiel a bez formaldehydov. Dokonca si povedia, že chcú radšej menej nábytku, ale poriadny. Posunulo sa to viac smerom ku obnoviteľnosti.
Čo sú parametre nadčasového dizajnu?
To si netrúfam povedať. Samozrejme, sama podstata materiálu má vplyv na nábytok, dubové drevo je pomerne drahé a nemá zmysel vyrábať z neho niečo, čo vydrží dva roky. Aj v dizajne dnes fungujú trendy, je to dôsledok toho, že sú materiály, napríklad drevotrieska, ktoré sú dostupné a vďaka ktorým dokážu výrobcovia rýchlo reagovať na zmeny trhu. Ale zároveň je to aj veľmi spotrebný materiál, ktorý sa o pár rokov ľahko nahradí.
Z tohto dôvodu nazývam dizajn Javoriny skôr konzervatívnym, ktorý nepodlieha aktuálnym, krátkodobým trendom, ale zároveň tie trendy sleduje.
Keby ste mali známeho, ktorý si chce zariadiť domov nadčasovo, čo by ste mu odporučili?
Pinterest (smiech). Ponúka ľuďom úžasné zdroje inšpirácie. Tak ako sa dobré víno nedá poznať bez toho, aby ste ho pili, aj vkus sa cibrí tým, že pozeráte aj na niečo iné, ako máte doma. Každému sa páči niečo iné, niekomu Ľudovít XIV., niekto má rád moderný štýl. A na Pintereste sú kvantá inšpirácií, je to fantastický nástroj. Podľa mňa neexistuje dobrý a zlý vkus. Každý má svoj vlastný vkus a odporúčam zariadiť si dom podľa toho, čo sa komu páči.
